| Ivan Stadrucker
Pridŕžajúc sa International Electronic Music Catalogu vydaného Independent Electronic Music Center, Inc., Trumansburg, N. Y., v roku 1968, zisťujeme nasledovnú chronológiu vzniku experimentálnych pracovísk, ktorých spoločným znakom je nový — z hľadiska hudobného skladateľa netradičný — prístup k zvuku, a to zvuku spravidla transformovanému alebo vôbec generovanému elektronickými prístrojmi:
pred rokom 1950 —
Paríž, Atelier de composition musicale Groupe de Recherches Musicales, RTF Andre Almuro Studio
Berlín, Oskar Sala Studio Brusel, Inštitút de Radiodifusion National
New York, Louis & Bebe Baron Studio
1951 —
New York, Columbia-Príncetom Electronic Music Center
Kolín, Studio für Elektronische Musik, WDR,
Mníchov, Josef A. Riedi Studio
Mareil en France, Lalan & Marcel van Thienen Studio Paríž, Club d:Essai, RTF
Ženeva, Studio de Phonologic de Radio Genève Tokio, Sony Corporation Studio
1952 —
Paríž, ORTF Studio
New York, John Me Dowel Studio
Hilversum, Nederlandsche Radio Unie Studio
1953 —
Los Angeles, EMC Studio
San Francisko, Henry Jacobs Studio
Buenos Aires, Estudio de grabaciones
Kobenhavn, Danmarks Radio Studio
1954 —
Cambridge, Roberto Gehard Studio
Tokio, Electronic Music Studio, NHK Radio
Ottawa, Elmus Lab. Studio
Paríž, SOEAUX Studio
Paríž, Maison de Lettres Studio
1955 —
Paríž, Françoise is Dufrène Studio
Berlin, Technische Umiversität Studio
Baden-Baden, Südwestfunk Studio
New York, Henry Street Setlement Playhouse
Londýn, Tristram Cary Studio
1956 —
Rio de Janeiro, Estudio de Experiencias Musicias
Bordeaux, Roger Lafose Studio
Eidhoven, Research Laboratories Philips
Londýn, Radiophonic Workshop, BBC
1957 —
Darmstadt, Hermann Heis-Studio für Elektronische Komposition
Paríž, Tadie Cinema
New Jersey, Behavioral Research Laboratory, BTL
New York, Dick Higgins Studio
Albuquerque, Rio Granda Electronic Music Laboratory
Delft, Studio voor Elektronische Muziek, Technische Hogeschool
Stockholm, Electronmusikstudion, SR
Varšava, Studio eksperimentalne, Polskie Radio
Londýn, Desmnond Leslie Studio
Londýn, The Studio Ernest Berk
1958 —
Rím, Electronic Music Studio, AA
Ann Arbor, The Cooperative Studio for Electronic Music
New York, Robert Cosmos Savage Studio
San Antonio, Robert Sheff Studio
Brusel, APELAC Studio
Mníchov, Studio für Elektronische Musik, Siemens
Paríž, APSOME Studio
1959 —
Zagreb, Radiotelevizija
Budapešť, Qualiton Records
Rím, Discoteca di Stato
Utrecht, Studio voor Electronische Muziek en Klanbewirking Osaka, NHK Radio
Helsinki, Electronic Music Studio, Yleisradio
Fairseat, Oramics Studio
Los Angeles, Electronic Music Enterprices
San Francisko, Tape Music Center
Urbana, Experimental Music Studio,
University of Illinois
Brusel, BIMES, Studio
Santos, Grupo Musica Nova
Toronto, UTEMS
Madrid, Luis de Pablo Studio
Hollis, Electronic Sound Structures
New York, Peter Giushanok Studio
New York, Richard Maxfield Studio
San Antonio, Philip Krumm Studio
1960 —
Reykjavik Radio
Tokio, Art Center Sogetsu
Hannover, Funkhaus Hannover NDR
Buenos Aires, Estudio de Fonologia
Kalundborg, Studio 60
Bochum, Studio für Konkrete und Elektronische Musik New York, The Theatre of Eternal Musik
Stony Point, John Cage & David Tudor Studio
1961 —
New York, Philip Corner Studio
Cordoba, Horacio Vaggione Studio
Montreal, CBC Radio Studio
Moskva, Eksperimentaľnaja studija elektronnoj muziky, Muzej Skriabina
Northridge, Electronic Music Studio, State College
Beograd, Radiotelevizija, Studio
Utrecht, STEM, Studio
Salzburg, Studio für Elektronische Musik, Mozarteum Bratislava, Zvukové pracovisko Čs. televízie
1963 —
Studio di Fonologia, RAI
Uvedený prehľad je v mnohých smeroch nepresný: mnohé v ňom uvedené pracoviská za krátky čas zanikli, do popredia vystúpili iné, novšie a produkcia iných, na pohľad veľmi aktívnych, predstavuje sporné umelecké hodnoty a často sa ani nekryje s všeobecne vžitými predstavami o elektronickej, konkrétnej, syntetickej či experimentálnej hudbe.
Napriek tomu poskytuje však základnú orientáciu o časových a geografických súvislostiach, v ktorých ožíva umelecká aktivita niekoľkých mladých slovenských skladateľov, podmienená i determinovaná vtedajším prístrojovým vybavením jediného magnetofónového pracoviska bratislavskej televízie.
S týmto pracoviskom, ktoré International Electronic Music Catalog a iné pramene uvádzajú ako „Zvukové pracovisko“, viaže sa priamo či nepriamo desaťročie mojej činnosti v Čs. televízii a obávam sa, že táto skutočnosť nedovoľuje, aby som bol dostatočne objektívny pri písaní o tomto pracovisku, jeho spolupracovníkoch a jeho výsledkoch.
Pri takomto subjektívnom pohľade naspäť, do zrkadla spomienok, vybavuje sa mi v mysli prvé stretnutie s elektronickou hudbou v roku 1958. Vtedy na posedení u priateľa Martina Slivku počul som Stockhausenov „Gesang der Junglinge“. Bolo to v čase, keď prišli do predaja prvé Sonety a s nimi i prvé experimenty Romana Bergera, Pavla Šimaia, Petra Kolmana a Ilju Zeljenku s elektronickou hudbou v domácom prostredí.
Mňa na elektronickej hudbe zainteresovala náhoda — Ilja Zeljenka zmienil sa manželke môjho priateľa Nadi Fôldváriovej, že hľadá technického spolupracovníka na realizovanie elektronickej hudby pre pripravovaný film Miroslava Horňáka „65 miliónov“. S jej odporúčaním ma obaja vyhľadali a naša spolupráca sa začala.
K dispozícii sme mali 4 štúdiové magnetofóny; tónový generátor sínusového priebehu a počas práce na filmovej hudbe vyrobili pre nás v Štátnom filme na Kolibe kruhový modulátor podľa náčrtu, ktorý nám z Varšavy poslal Józef Patkowski. Pracovali sme vždy neskoro večer a po nociach, vlastne na čierno, lebo nebol som si istý súhlasom svojich nadriadených. Prvým kritikom našej práce bol dr. Ladislav Mokrý. Prichádzal za nami vo vojenskej uniforme — boli to časy berlínskych udalostí.
Naša spolupráca ukázala sa byť úspešnou: hudobníci i filmoví režiséri prejavili o prácu na tomto poli záujem a objavili sa dokonca i priaznivé zmienky v tlači. S odstupom rokov môžem dodať, že ukážky z hudby k filmu „65 miliónov“ získali uznanie účastníkov medzinárodného kongresu elektronickej hudby v roku 1968 vo Florencii, ba vidí sa mi, že vo svojich niektorých momentoch táto hudba v kontexte filmového diela bohatstvom invencie zostala doteraz neprekonaná.
Medzi prvými skladateľmi, ktorí prišli na Zvukové pracovisko pracovať, boli Ladislav Kupkovič, Jozef Malovec a Roman Berger. Kvôli úplnosti musím sa zmieniť o návšteve Paula Dessaua. Priviedol ho úmysel realizovať asi 20 min. elektronickej hudby k filmu manželov Thorndikeovcov „Ruský zázrak“. Hudbu mal vopred skomponovanú, starostlivo zapísanú na notovom papieri a na Zvukovom pracovisku bol ochotný zdržať sa 7 dní … Nepoznám ďalšie osudy hudby, ktorú mal Paul Dessau pripravenú — z našej spolupráce ostalo torzo, dvojminútová etuda — ale obávam sa, že na Svete v tom čase bolo iba málo elektronických štúdií, v ktorých by skladateľ tento svoj zámer bol mohol uskutočniť.
V roku 1964 uskutočnil sa v Plzni I. seminár elektronickej hudby. Pre túto príležitosť zriadilo sa v Plzni s vlastným štatútom elektronického štúdia nové pracovisko a vybavilo sa zariadeniami z patronátneho Výskumného ústavu rozhlasu a televízie v Prahe. Podľa názoru usporiadateľov seminár mal byť začiatkom dejín elektronickej hudby v Československu. V rámci diskusie predložili bratislavskí účastníci semináru: Roman Berger, Jozef Malovec, Ilja Zeljenka, Ján Rúčka a Ing. Stadtrucker niektoré ukážky zo svojej dovtedajšej tvorby a dá sa povedať, obhájili na tomto poli prioritu Zvukového pracoviska. Pracovisku dostalo sa i určitého zadosťučinenia — Ján Rúčka bol poverený viesť praktické cvičenia účastníkov seminára.
Ešte pre jednu príčinu bol Seminár pre Zvukové pracovisko významný. Jeden z jeho účastníkov — prof. Kabeláč pred svojou cestou do Paríža pricestoval do Bratislavy, aby sa oboznámil s produkciou Zvukového pracoviska a vybrané ukážky spolu so základnými údajmi odniesol so sebou do zahraničia. Neviem komu a kam ich odovzdal, týmto činom však preniklo Zvukové pracovisko na medzinárodné fórum, za čo by som rád i touto cestou prof. Kabeláčovi poďakoval.
Postupom rokov zdokonaľovalo a rozrástlo sa technické vybavenie Zvukového pracoviska. Veľa ráz podarilo sa mi získať akútne prístroje, ktoré bezprostredne s potrebami televízie nesúviseli. Patrí za to vďaka mojim vtedajším technickým predstaveným Ing. Nádaždymu a Ing. Oravskému.
Neboli to však zariadenia zbytočné — Zvukové pracovisko je dnes najlepšie technicky vybaveným pracoviskom (magnetofónovým, prepisovým pracoviskom, trikovou a zvukovou réžiou zároveň) svojho druhu v Československu. Mnohé investície, ktoré sa v tom čase realizovali, boli by v prípade samostatného štúdia elektronickej hudby neuskutočniteľné. Na druhej strane však jestvujúca podriadenosť momentálnym záujmom a potrebám televízie odsúvala vlastnú tvorivú prácu do neskorých večerných a nočných hodín, zvyčajne po 20. hod. a kreatívnosť skladateľa bola ďalej determinovaná tiež momentálnou disponovanosťou technických spolupracovníkov pre takúto náročnú prácu po celodennom pracovnom nasadení.
Svoju „životnú“ šancu malo Zvukové pracovisko v roku 1965. Do Čs. televízie vtedy nastúpil Roman Berger v perspektívnej funkcii umeleckého vedúceho Zvukového pracoviska, ktoré podľa predstáv zainteresovaných malo zostať v organizačnom zoskupení televízie, avšak ako zvláštne oddelenie s vlastným štatútom vymedzujúcim kompetenciu Čs. televízie a Zväzu slovenských skladateľov. Záujem a tlak zo strany ZSS nebol dostatočne veľký a trvalý, predstayy sa nerealizovali, Roman Berger odišiel pracovať na ZSS a experimentálna činnosť na Zvukovom pracovisku ostala navždy v televízii viac trpenou ako podporovanou súkromnou záležitosťou Ing. Stadtruckera.
Zvukové pracovisko postihla ešte jedna strata. Zomrel Ján Rúčka, verný spolupracovník Jozefa Malovca a Romana Bergera v ich elektronických začiatkoch a najlepší majster zvuku, aký doteraz v celej Čs. televízii pracoval. Škoda, že len málo ľudí vie, čo tento človek v skromných podmienkach dokázal!
Miesto po ňom ostalo prázdne …
Niet presnej evidencie o tom, koľkí skladatelia a programoví pracovníci vyhľadali spoluprácu Zvukového pracoviska, nevedno ani ktorí technici s nimi kedy spolupracovali. Na pracovisku sa denne pracuje na dve smeny, televízna prevádzka, nie elektronická hudba, ale denné programové potreby využívajú tamojšie zariadenia. Medzičasom z niektorých zvukových majstrov stali sa ambiciózni realizátori elektronických kompozícií, patria k nim predovšetkým Dušan Hazucha, Milan Kubiš, Ing. Otto Bartoň.
V priebehu rokov sa zvukové pracovisko stalo známym aj v zahraničí. Jeho povesť posilnila najmä účasť na Medzinárodnom kongrese elektronickej hudby vo Florencii v júni 1968 a na Týždni experimentálnej hudby v októbri 1968 v Záp. Berlíne. Dnes Zvukové pracovisko patrí medzi neveľkú skupinu dobre technicky vybavených štúdií; súdim tak z osobnej návštevy elektronických štúdií vo východnom i západnom Nemecku, Poľsku, Rakúsku, Taliansku i USA. Sú, pravdaže, štúdiá vybavené dokonalejšími zariadeniami, ale sú štúdiá vo svete veľmi známe, disponujúce oveľa skromnejším prístrojovým parkom. Náročky sa vyhnem porovnávaniu, lebo nemám dostatok podkladov, z ktorých by sa dalo súdiť na dôležité činitele, akými sú — ekonomická prístupnosť, časové kapacity, kvalita technickej obsluhy a pod. Jediným a rozhodujúcim kritériom potom ostáva umelecký výsledok a mne osobne chýba v doterajšej histórii Zvukového pracoviska reprezentačné dielo alebo diela, akým, ak mám byť úprimný, je Malovcova Orthogenesis pre Experimentálne štúdio bratislavského rozhlasu. V tomto smere malo Zvukové pracovisko niekoľko neuskutočnených príležitostí, z ktorých spomeniem len dve.
Prvou bol zamýšľaný balet IIju Zeljenku pre SND Kozmos, od ktorého choreograf Tóth v poslednej chvíli odstúpil, druhou balet, ktorého pracovný názov bol Faust. Rodil sa v januári 1968 popri hudbe k filmu Automat na přání. Skladateľ Wiliam’ Bukový, v tom čase chorý a obávajúci sa najhoršieho, s obdivuhodnou vytrvalosťou po dva týždne, každý deň znova púšťal sa do práce. Zo zamýšľaného, asi hodinového útvaru podarilo sa nám uskutočniť asi 12 minút elektronickej hudby. Dr. Ján Kalina, asistentka zvuku Mária Surmáková a ja boli sme asi jediní, ktorí ju počuli. V nasledujúcich mesiacoch dostal som niekoľko listov. V každom z nich sa mi skladateľ ospravedlňuje za nedodržanie dohodnutého termínu a oznamuje nový, predbežný termín pre ďalšie práce na balete. Našu korešpondenciu pretrhla novinová správa o úmrtí skladateľa Bukového.
Aj keď mi neprichodí hovoriť o význame Zvukového pracoviska a verím, že tak urobia iní lepšie a objektívnejšie ako ja sám by som dokázal, predsa sa mi vidí, že jeho existencia sa priaznivo odzrkadlila — aj keď veľa ráz skryto a nepriamo — v slovenskej kultúre.
Nemyslím tým len na učňovské roky Jozefa Malovca na Zvukovom pracovisku a prvé dotyky s elektroakustickou technikou, neskôr programovo akceptovanou Ladislavom Kupkovičom v Hudbe dneška. Aj v orchestrálnych skladbách iných slovenských skladateľov nachádzam momenty (široké uplatňovanie glissánd, kánonické recitácie a pod.), ktoré som najprv počul pri komponovaní elektronických hudieb na Zvukovom pracovisku.
A konečne a najmä; stačí porovnať zvukový komponent slovenských filmov spred desiatich rokov a dnešných. Zvukový komponent prestal byť dialógom, na pozadí ktorého sa ozývajú hluk a len zavše zaznie hudba, stal sa celistvým komponentom, pre výsledný estetický účin diela veľmi významným. Na záver, kvôli úplnosti žiada sa mi zaevidovať ešte jednu skutočnosť, ktorá sa mi v časoch, ktoré žijeme, vidí byť vzácnou devízou: z navzájom neznámych ľudí zainteresovaných na experimentovaní s elektronickou hudbou stali sa priatelia.
Zvukové pracovisko je zariadené týmito prístrojmi:
4 ks – štúdiový magnetofón (38—19, 9,5 cm/sek)
6 ks – štúdiový magnetofón synchrónny (16 mm perfo)
1 ks – časový regulátor (pre predlžovanie a skracovanie trvania zvukového záznamu)
1 ks – zariadenie pre plynulú zmenu rýchlosti zvukového záznamu
1 ks – 12-kanálový mixážny stôl
1 ks – zariadenie pre umelý dozvuk („doskové echo“)
2 ks – zariadenie pre umelý dozvuk („páskové echo“)
12 ks – tónový generátor (sínusového priebehu)
1 ks – tónový generátor (pílového orie behu)
1 ks – tónový generátor (pravouhlého nriebehu)
1 ks – generátor bieleho šumu
1 ks – elektronický prepínač — kľúčovač
1 ks – pásmový priepust jednooktávový
2 ks – pásmový priepust tretinovooktávový
1 ks – pásmový priepust s premenlivou šírkou pásma
1 ks – pásmová zádrž s premenlivou šírkou pásma
1 ks – selektívny pásmový priepust
1 ks – Subharchord — hudobný nástroj s klávesnicou s rozsahom viac ako 3 oktávy, s možnosťou rozšírenia na viac ako 10 oktáv; prístroj sa skladá z týchto častí:
— hlavný generátor (dodáva melodický hlas so základným rozsahom…)
— 4 subgenerátory (vytvárajú subharmonickú frekvenciu hlavného generátora od 1/2 do 1/29)
— jednotka formantových filtrov
— jednotka melových filtrov (tretinovooktávový pásmový priepust)
— jednotka staccata
— jednotka vibrata
— jednotka rytmizácie
— jednotka chórového efektu
— jednotka kruhového modulátora
(Súčasťou štúdia je ateliér pre postsynchrónny záznam zvuku a archív ruchov.)
O zvukovom pracovisku sa zmieňujú tieto články:
Hysková: Hudobný zázrak storočia — Život, Bratislava 1963, č. 33
Spišiak: A!ko sa vyrába hudba — Kultúrny život, Bratislava 1962, č. 33
Ladislav Mokrý: Slovenská kultúra 1945—1965 — Obzor, Bratislava 1965, str. 92
Ladislav Mokrý: Nové cesty hudby — Štátni hudební vydavatelství, Praha 1964, str. 28-29
Ctirad Kohoutek: Novodobé skladební smery — Štátni hudební vydavatelství, Praha 1965, str. 220-221
Vladimír Lébl: Musiik-Nachrichten aus Prag 8/1968
Zoznam realizovaných elektronických hudieb:
1961
Zeljenka: 65 miliónov 21 min.
Kupkovič: Nezmar hnedý 7:30 min.
1962
Kupkovič: Magazín 2:45 min.
Zeljenka: Dáma v čiernom 4:00 min
Berger: Opustená.zem 6 min
Zeljenka: Slnko v sieti 10:30 min.
Dessau: Ruský zázrak — etuda 2:30 min.
Zeljenka: Štúdia 0,2 3:45 min.
Zeljenka: Štúdia 0,3 4:00 min. na platni Supraphon 1966, DV 6221
1963
Berger: Po 17 rokoch 4:00 min.
Zeljenka: Voda a práca 9:15 min.
Zeljenka: Operácia X 6:00 min.
Zeljenka: Nezabudnutá dedina 5:00 min.
Zeljenka: Deň Sv. Ladislava 3:10 min.
Zeljenka: Muži z Gaderskej doliny 4:50 min.
Malovec: Výhybka 10:30 min. na platni Supraphon
Berger: Vzbura na ulici Sycamore 12:20 min.
Zeljenka: Kozmos — balet, štúdia 5:52 min.
1964
Malovec: Posledný na izbu 5:00 min.
Kupkovič: Infarkty 4:20 min.
Zeljenka: Vstupujeme do doby atómovej 2:10 min.
Berger: Kam nechodí inšpektor 10:40 min.
Stračina: Blondína 6:50 min. scénická hudba
Kupkovič: Výskum materiálov 3:00 min.
Kupkovič: Otec turbín 3:50 min.
Zeljenka: Stretnutie 4:30 min.
Zeljenka: Muži vo výškach 3:20”
1965
Zeljenka: Každý týždeň 7 dní 8:10 min.
Zeljenka:Zotrvačnosť 3:00 min.
Stračina: Zo života hmyzu 14:10 min. scénická.hudba
Stračina: Pinguin 3:18 min.
Stračina: Milan Sládek 12:05 min.
Berger: Tri spomienky 4:00 min.
Kupkovič: Reumatická horúčka 3:10 min.
Kupkovič: Trenie 2:30 min.
Šimai: Senzi mama 3:15 min.
Berger: Analógie 3:50 min.
Dolák Ján: Vředy 6:10 min.
Ďalej bez chronologického poradia:
Šimai:.Kryštál z Istambulu 2:00 min.
Berger: Červená.a čierna 4:00 min.
Zeljenka: Drak sa vracia 14:00 min.
Bukový: Automat na přání 3:00 min.
Drmola: Zhorené milióny 28:00 min.
Drmola: Milióny na smetisku 11:40 min.
Drmola: Faustiáda 3:05 min.
Drmola: Čas, ktorý sme žili 1:18 min.
Lexmann: Elektrosvit 0:30 min.
In: Slovcenská hudba, Ročník XIII., Číslo -10/69 (str. 342 – 349)