| Milan Adamčiak |
V novších dejinách a prítomnosti slovenskej hudby sa odohralo nemálo dynamických zápasov o preklenutie dávnych i nedávnych bariér, dynamizujúcich priamočiarosť vývojových tendencií skladateľských poetík. Povojnová orientácia v znamení budovania komunizmu na báze utilitárnych direktív ‚ à la “umenie patrí ľudu” sa nepriateľsky stavala ku všetkým progresívnejšie orientovaným podnetom, prichádzajúcim zo Západu, ale aj z domácich tradícií moderny a umeleckých avantgárd. Preklenutie týchto atribútov totalitného režimu v Československu sa zdalo takmer nemožné a do pádu stalinského kultu priam nebezpečné. Nie div, že v druhej polovici päťdesiatych rokov sa v nádeji na voľnejšie dýchanie prebúdzal záujem mladej generácie o nové, zatajované i neznáme podnety, ku ktorým nesporne patrili aj aktuálne kompozičné metódy a snaženia v oblasti výskumu nových zvukových zdrojov a médií.
Peter Janík, Miro Bázlik on the concert in Smolenice
V zápase o novú hudbu
Korene zrodu profesionálnej elektronickej hudby na Slovensku siahajú do prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, keď sa nastupujúca mladá skladateľská generácia prihlásila k slovu svojou priamočiarou snahou o preklenutie nezáujmu domácej kultúrnej politiky o hudbu 20. storočia, jej pionierov, protagonistov i povojnových pokračovateľov moderny a avantgardy i o vytvorenie vlastných modelov postwebernovsky orientovanej Novej hudby. Toto úsilie bolo súčasťou širšieho zápasu o prekonanie izolácie, v ktorej sa ocitala umelecká tvorba východnej časti Európy vplyvom totalitných režimov už od prvých povojnových rokov, a to i napriek skutočnosti, že v medzivojnovom období sa tu formovali a rozvíjali predpoklady pre vznik úzkych väzieb s viacerými centrami vtedajšieho progresívne orientovaného umeleckého (nielen hudobného) diania. Po prekonaní stalinského kultu sa začali vynárať možnosti otvorenejších kontaktov s “buržoáznym umením Západu”, ktorých sa chopila nastupujúca umelecká generácia. Takto sa k priekopníkom Novej hudby zaradili aj skladatelia Roman Berger, Ilja Zeljenka, Pavol Šimai, Miro Bázlik, Peter Kolman, Ladislav Kupkovič, Jozef Malovec a Ivan Parík, muzikológovia Ivan Mačák, Peter Faltin a Miroslav Filip. V tomto prostredí sa formovala nielen poetika repertoáru vznikajúceho ansámblu Novej hudby “Hudba dneška”, ale aj prvé pokusy o vytvorenie hudby pre magnetofónový pás na Slovensku.
Peter Kolman in Experimental Studio Bratislava
Alchýmia magnetofónového pásu
Existencia neďalekých centier Novej hudby (Donaueschingen, Darmstadt, Varšava) umožnila mladým tvorcom pomerne rýchlo reagovať na dostupné informácie, kontakty a podnety, a tak sa – spočiatku na ateliérovej skupinovej báze – v súkromí skladateľských a muzikologických pracovní formovali predstavy o cestách Novej hudby a s nimi spojený záujem o využitie elektronických médií slovenskými skladateľmi. Tieto prvé dotyky s tvorbou pri magnetofónoch v rámci dostupnej technickej vybavenosti sú poznamenané fascináciou z objavovania nových zvukových svetov, z možnosti okamžitej korekcie výsledkov, ako aj vedomím rozšírenia technológií i sémantického potenciálu skladateľských skúseností, získaných tradičnými metódami. Nemalú úlohu tu zohrali intenzívne kontakty s tvorbou českých a poľských skladateľov, a najmä sledovanie diania cez prizmu festivalu Varšavská jeseň či produkcie darmstadtskej školy; tieto zdroje vzápätí výrazne ovplyvnili charakter Novej hudby na Slovensku, ako aj orientáciu slovenských elektroakustických kompozícií.
Jozef Patkowski, Andrej Zmeček , IFEM 92 – Dolná Krupá
Prvé výsledky z profesionálneho štúdia
Už prvé kompozície, ktoré vznikli v profesionálne vybavených štúdiách Zvukového pracoviska Československej televízie v Bratislave a Trikovej réžie Slovenského rozhlasu, svedčia o vyhranenosti prístupov mladých skladateľov k novým médiám. Roku 1961 vzniká na pôde televízie prvá elektroakustická hudba Ilju Zeljenku k filmu 65 000 000 a vzápätí aj jeho elektronické štúdie, z ktorých sa jedna ocitla i na prvej (a po dlhé desaťročia aj jedinej) LP-platni elektronickej hudby v Československu (Supraphon DV 6221, 1966). Nájdeme na nej vedľa skladieb P. Schaeffera a P. Henryho, K. Pendereckého aďalších aj hudbu k filmu Výhybka od Jozefa Malovca (1963). Skutočnosť, že na pôde Zvukového pracoviska ČsTv našli mladí skladatelia nadšených partnerov vo zvukových majstroch Ing. Ivanovi Stadtruckerovi, Jánovi Rúčkovi, Milanovi Kubišovi, Ing. Ottovi Bartoňovi, viedla k vzniku niekoľkých desiatok elektroakustických kompozícií k dramatickým útvarom a televíznym inscenáciám, ako aj ku krátkometrážnym i celovečerným filmom – to všetko vzniklo v priebehu necelých piatich rokov intenzívnej pôsobnosti tohto štúdia.
J. Malovec, J. Backstuber, P. Janík, V. Rusko in Experimental Studio Bratislava
Experimentálne štúdio Slovenského rozhlasu v Bratislave
Medzičasom sa už formovali predpoklady na vznik Experimentálneho štúdia Bratislava, ktoré bolo oficiálne založené roku 1965 z iniciatívy Petra Kolmana a na základe podnetov poľského protagonistu Novej hudby z Varšavského štúdia, muzikológa Józefa Patkowského; toto štúdio charakterizovala predovšetkým prítomnosť mimoriadne kreatívneho tímu pracovníkov – Ing. Petra Janíka a Jána Backstubera. Súčasťou jeho produkcie boli jednak práce pre rozhlas (vrátane podielu na prvom stereofonickom vysielaní i na kvadrofonických nahrávkach rozhlasových hier), jednak autonómne elektroakustické kompozície, z ktorých hneď prvé vzbudili zaslúžené uznanie odbornej domácej i zahraničnej verejnosti (Malovcova skladba Orthogenesis sa roku 1968 ocitla medzi víťaznými skladbami medzinárodnej súťaže v Dartmouth College a vyšla na americkej LP platni). Vďaka produkcii Experimentálneho štúdia sa elektroakustická hudba stala organickou súčasťou slovenskej hudby v domácich i medzinárodných kontextoch a na jej tvorbe sa v priebehu druhej polovice 60-tych rokov podieľali kľúčové skladateľské osobnosti vtedajšej mladej generácie – Jozef Malovec, Peter Kolman, Ladislav Kupkovič, Roman Berger, Ivan Parík, Miro Bázlik, Juraj Pospíšil, Tadeáš Salva.
Kráľovské roky
Z iniciatívy niekoľkých skladateľov a najmä muzikológa Petra Faltina a vtedajšej pracovníčky Slovenského hudobného fondu Eleny Mlynarčíkovej sa roku 1968 v priestoroch jedného z najkrajších slovenských zámkov v Smoleniciach konal prvý ročník Medzinárodných seminárov pre Novú hudbu, na ktorom sa zúčastnil o.i. aj Karlheinz Stockhausen a kde sa uvádzanie noviniek slovenskej elektroakustickej hudby stretávalo s očakávaním nevšedných zážitkov i vďaka iniciatíve ansámblu Hudba dneška a jeho umeleckého vedúceho Ladislava Kupkoviča so svojimi priestorovými kompozíciami a pôsobivými kolážovými Preparovanými textami. Z tohto prostredia sa uchovala aj nahrávka uvedenia povestnej kompozície Györgya Ligetiho Symfonická poéma pre sto metronómov z roku 1969. Žiaľ, po treťom ročníku roku 1970 (s Mauriciom Kagelom ako dominujúcou osobnosťou) tieto semináre, ojedinelé v našom kultúrnom kontexte, prestali na zásah “zhora” existovať.
Peter Horvath, János Decsényi, EXS Bratislava concert on IFEM92
Zastavenie času
Prelom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov bol poznamenaný krutým úderom pod pás slobodne dýchajúcim kreatívnym duchom v podobe invázie vojsk Varšavskej zmluvy do “dubčekovského Československa” a následným obratom politiky k tvrdej totalite. Cesta kreativity bola násilne prerušená a viedla k postupnej izolácii, autocenzúre i k odmlčaniu mnohých tvorcov. Bola ohrozená aj samotná činnosť Experimentálneho štúdia, ktoré bolo nútené modifikovať svoj štatút a permenantne zápasiť o miesto pre autentickú elektroakustickú tvorbu, a to i napriek stúpajúcemu záujmu (najmä zahraničnému) o túto tvorbu a získaniu mnohých ocenení za kompozície i experimentálne a progresívne orientované rozhlasové diela. To už boli v emigrácii dvaja z iniciátorov Smolenických seminárov, muzikológ Peter Faltin a Ladislav Kupkovič, a jeden z pionierov Novej hudby – Pavol Šimai. Napätá situácia viedla v polovici sedemdesiatych rokov k podobnému odchodu aj najvytrvalejšieho bojovníka o tento žáner a dlhoročného vedúceho Experimentálneho štúdia, skladateľa Petra Kolmana, ktorý sa usadil v susednom Rakúsku. Rozbehnutá púť slovenskej elektroakustickej hudby sa zdala tým väčšmi ohrozená,že generácia skladateľov, ktorá vstúpila do slovenského hudobného diania na začiatku sedemdesiatych rokov, bola orientovaná “klasickejšie” a spočiatku – okrem Vladimíra Bokesa a Hanuša Domanského – neprejavovala o elektronickú hudbu záujem.
Georg Katzer in Experimental Studio Bratislava
Príliv
Popri týchto retardačných momentoch však na pôde Experimentálneho štúdia (premenovaného na Elektroakustické štúdio) vznikal priestor na nekonvenčné spracovanie autentického folklóru, dosiaľ v európskej hudbe nevyužité, v podobe každoročne vypisovaej súťaže Prix de musique folklorique de Radio Bratislava, ktorého plodom sa stali desiatky pozoruhodných kompozícií, oživujúcich záujem o štúdiové možnosti. Tieto kompozície sa podieľali aj na rozšírení žánrového spektra autentických kompozícií a v ich tvorbe sa vystriedali takmer všetci reprezentanti Novej hudby na Slovensku, pričom vynikli viaceré kompozície Tadeáša Salvu, odchovanca poľskej skladateľskej školy, a Svetozára Stračinu, nadšeného a pohotového skladateľa pre folklórne súbory. To už vštúdiu pôsobili aj mladší spolupracovníci priekopníckej dvojice zvukových majstrov Petra Janíka a Jána Backstubera, ktorí spoluformovali tvár slovenskej elektroakustickej hudby. Pribudol skladateľ a dramaturg Víťazoslav Kubička a zvukový majster Ing. Juraj Ďuriš, ktorý sa onedlho po svojom nástupe úspešne predstavil i ako autor niekoľkých medzinárodne vysoko ocenených kompozícií. Slovenský rozhlas otvoril novú budovu a štúdio, ktoré sa najmä vďaka mimoriadnemu podielu na reprezentatívnych hudobných a literárnodramatických programoch stalo vrcholovým pracoviskom, získalo nové priestory. Vštúdiu sa vystriedal rad domácich a zahraničných autorov (Z. Pongrácz, L. Dandara, L. Voigtländer, I. Patachich, G. Katzer, H. Rechberger). Diela z produkcie Experimentálneho štúdia zaznievali na viacerých medzinárodných festivaloch a získali rad mimoriadnych ocenení, najmä na súťaži mladých skladateľov v talianskom Varese a vo francúzskom Bourges. Štúdio dostáva v novej konštelácii priestor pre pravidelné rozhlasové programy elektroakustickej a experimentálnej tvorby, ktorá sa postupne opätovne presadzuje i na koncertných pódiách, na rozdiel od predchádzajúcej situácie, keď koncerty EAH boli skôr nežiadanou zriedkavosťou, ktorú obchádzala tak publicistika, ako aj hudobná verejnosť.
Miro Bazlik – Adieau, score 1970
Začiatkom osemdesiatych rokov sa elektroakustická tvorba javila už ako udomácnený a z hľadiska skladateľských poetík svojich tvorcov do značnej miery aj stabilizovaný fenomén, ktorý však stále ešte reflektuje len pomerne úzky okruh domácej hudobnej verejnosti, zatiaľ čo na medzinárodných fórach vzrastal záujem najmä o tvorbu najmladšej skladateľskej generácie. Mladí autori (M. Burlas, V. Kubička, J. Ďuriš, R. Rudolf, A. Mihalič, P. Zagar, P. Machajdík) vniesli svojou tvorbou i nové pohľady na odkaz moderny a avantgárd, pretavený ich vlastným cítením, obohateným o dovtedy málo reflektované kontakty s aktuálnym dianím mimo stredoeurópskeho kultúrneho kontextu (Minimal Music, Meditative Music, Cage, Sound Environment a pod.). Ich vstupom sa rozšírilo aj spektrum skladateľských poetík, ktoré pomohlo oživiť záujem o tento žáner najmä u mladej generácie poslucháčov a vďaka fúziám s inými médiami aj podstatne rozšíriť spektrum percipientov. Objavilo sa niekoľko pokusov o vizualizáciu koncertnej produkcie s využitím multivízie, svetelnej produkcie i performance, vznikajú kompozície počítajúce s voľnejším spojením reprodukčnej techniky a live performance vo vzťahu k priestoru, k slovu sa dostávajú fúzie s inými hudobnými žánrami (rock, alternatívna hudba, výtvarnéči pohybové performance, sound sculpture atď.).
Transformácia
Koniec cesty, začiatok chodníkov
Po páde totality sa roku 1989 pred elektroakustickou tvorbou ako jednou z periférnych oblastí kultúrnej politiky uplynulých dekád vynorila možnosť profilovať autentickú tvorbu a prezentovať ju tak na pôde domovského pracoviska v Experimentálnom štúdiu, ako aj prostredníctvom samostatného združenia CECM (Centrum pre elektroakustickú a komputerovú hudbu). Hoci skladateľský fond i technické vybavenie profesionálneho štúdia elektroakustickej tvorby v rozhlase vytvára solídnu bázu pre vznik nových kompozícií, vznikajú aj ďalšie privátne štúdiá, medzi ktorými dominuje Štúdio Jakub (ved. V. Kubička). Roku 1992 sa v kaštieli v Dolnej Krupej konal prvý ročník IFEM ’92 (Medzinárodné fórum elektroakustickej hudby), na ktorom bolo prezentované prvé CD s antológiou slovenskej elektroakustickej hudby; o dva roky neskôr vychádzaďalšie CD s elektroakustickou hudbou z posledného obdobia. Pri príležitosti 30. jubilea založeniaštúdia sa uskutočnil v Bratislave a Trnave projekt BEE95CAMP – Medzinárodný festival multimediálnych projektov so samostatným FEM95 (Festival elektroakustickej hudby), nadväzujúcim na dávne bratislavské tradície univerzality polyhistora a vynálezcu Wolfganga Kempelena. Slovenská elektroakustická hudba vchádza doširších svetových kontextov a stáva sa prirodzeným partnerom svetovej hudby.
in: SLOVENSKÁ ELEKTROAKUSTICKÁ HUDBA 1996
Príbeh jednej hudby, Slovenská hudba, Bratislava, 1996, pp 7-10. (Slovak)