Pripravila: Zuzana Husárová |
Download (PDF, 336KB)
Part 01 | Interview Juraj ĎURIŠ
Part 02 | Interview Juraj ĎURIŠPart 03 | Interview Juraj ĎURIŠ
>> Zuzana Husárová:
V tejto relácii vám predstavíme Experimentálne štúdio Slovenského rozhlasu, jeho históriu, vývoj a súčasné pozadie. Dozviete sa, na čo takéto centrum nadviazalo, aké osobnosti ho tvorili a v ňom pôsobili. Dnešná téma sa bude špecializovať na jedinečnú inštitúciu, ktorej Slovensko vďačí za vznik, rozvoj a archiváciu elektroakustickej hudby. O Experimentálnom štúdiu nám porozpráva jeho súčasný riaditeľ, Juraj Ďuriš. Juraj Ďuriš je popri riadení Exs aj hudobný skladateľ a rozhlasový zvukový majster. Po štúdiu experimentálnej fyziky sa dostal do Experimentálneho štúdia, kde pôsobí od roku 1978. Po práci zvukového majstra sa v roku 1992 stal dramaturgom a odborníkom na elektroakustickú a počítačovú hudbu. Súkromne vyštudoval kompozíciu u skladateľa Víťazoslava Kubičku. Prednáša na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a tiež pôsobí ako člen porôt medzinárodných súťaží.
>> Juraj Ďuriš:
Existujú v živote aj určité omyly. Jeden z tých omylov môžem byť aj ja. Možno čas ukazuje, že omyly sa neskôr stávajú nejakými etalónmi a štandardmi. Skončil som školu, ktorá nesúvisela s hudbou, skončil som Jadrovú fyziku na SVŠT tu v Bratislave, nastúpil som do Slovenského rozhlasu. Samozrejme omyl a chaos spôsobil to, že bol som priradený do Experimentálneho štúdia. Aklimatizoval som sa tam, prišiel som do tvorivého prostredia s úplne iným jazykom, naučil som sa tento nový jazyk, do troch – piatich rokoch som už začal komponovať, začalo ma to baviť a začal som byť veľmi aktívny a vidíte vydržalo mi to doposiaľ. Obdržal som viacero zahraničných cien, v súčasnosti som medzinárodný porotca a v tomto kontexte sa snažím naďalej udržovať akýsi most a preniesť túto skúsenosť a informáciu, ktorú sme zažili, preniesť ju smerom aj k najmladšej generácii.
>> Zuzana Husárová:
História Experimentálneho štúdia implikuje, že isté odvetvie kvalitnej kultúry na Slovensku dokázalo prežiť posledných 50 rokov. A to aj vzhľadom na komunistický režim a s ním súvisiace tlaky. Prvými primitívnymi experimentmi so zvukovou technikou boli nahrávky a montáže pomocou magnetofónu. Tento trend prichádza po Druhej svetovej vojne. Po druhej svetovej vojne sa magnetofón dostal aj ku skladateľom. Tým pádom mohli zvuk zaznamenávať, a prehrávať, mohli tvoriť montáže a rôznym spôsobom so zvukovým záznamom experimentovať. U nás sa to však najprv nedialo na oficiálnych miestach alebo inštitúciách, ale na súkromnej báze. V byte Ilju Zeljenku a Romana Bergera. Neskôr sa práca s elektroakustickým zvukom ujala na poli filmu. V Československej televízii v Bratislave vznikla v roku 1961 hudba k filmu 65 miliónov. Táto hudba bola výsledkom tvorivej spolupráce skladateľa Ilju Zeljenku a inžiniera Ivana Stadtruckera. Od tohto dátumu sa datuje vznik prvého elektroakustického štúdia na Slovensku – Zvukového pracoviska Čs. televízie. Experimentálne štúdio Čs. rozhlasu si na vznik muselo počkať ešte 4 roky. Prvým dramaturgom štúdia sa v roku 1965 stal hudobný skladateľ Peter Kolman.
>> Juraj Ďuriš:
Je to v podstate historický vývoj a potreba generácie, neskôr generácií, ktoré chceli, alebo chcú niečo hľadať v oblasti nového umenia a to konkrétne v oblasti hudby. Hovoríme o elektroakustickej hudbe. Tento termín elektroakustická hudba je zviazaný s dvoma pojmami, jeden je elektro a druhý je akustická, lebo čerpá silu z obidvoch priestorov, ako aj elektronického, tak isto aj z akustického.
>> Zuzana Husárová:
Experimentálne štúdio v Bratislave sa inšpirovalo experimentálnymi štúdiami v zahraničí, najmä tým vo Varšave, založenom v roku 1957. Medzi ďalšie štúdiá patrili v tom čase štúdiá v Kolíne nad Rýnom, Miláne a Paríži. Informácie o dianí na poli tejto inej hudby v zahraničí prichádzali najmä prostredníctvom osôb, ako Jozef Patkowski. Patkowski bol poľský muzikológ a tvorca filmovej hudby. V polovici 60 rokov sa tak prostredníctvom skladateľov ako Petra Kolmana, Romana Bergera, Ilja Zeljenku a ďalších, sa začína na Slovensku dávať základ niečomu čo nazývame elektroakustická hudba. A je pozoruhodné, že základy tejto inej hudby sa spájajú s Experimentálnym štúdiom SRo. Záujem o prácu s elektroakustickou hudbou postupne prejavovali aj ďalší skladatelia, ako napríklad: Jozef Malovec, Ivan Mačák, Ladislav Kupkovič, Pavol Šimai, Svetozár Stračina aj nemecký skladateľ Paul Dessau.
>> Juraj Ďuriš:
Musíme spomenúť predovšetkým dva aspekty, ktoré stimulovali tento priestor vzniku takéhoto niečoho unikátneho. Bolo to predovšetkým začlenenie slovenskej hudby do nejakého európskeho kontextu. To bolo to, čo som spomínal /Patkowski/, a generácia, čo sa odohrávalo vo svete a druhý bolo hľadanie vlastného charakteru novej tvorby. Lebo bol tu ten potenciál skladateľov, aj keď sme boli izolovaní v tých kontaktoch, ale bol tu ten potenciál, ktorý chcel ukázať niečo, čo dokážeme aj my tu doma. Čiže to boli také dva stimuly. Neskôr sa priestor nejakým spôsobom zaplnil, rozvinul, prichádza okolo deväťdesiatich rokov k akejsi kríze, dá sa povedať, že späť sa uvoľnilo prostredie a myslenie okolo komponovania tejto novej hudby, lebo vzniká už tretia generácia skladateľov, ktorá sa aktívne tu tomu venuje.
>> Zuzana Husárová
Experimentálne štúdio sa od svojich počiatkov sústredilo na tvorby experimentálnych elektroakustických aj konkrétnych skladieb. V štúdiu sa vyrábali konkrétne zvuky, zvukové efekty, zvukové predely, ale sa v ňom riešila aj úprava hovoreného slova a tvorila sa tu elektroakustická scénická hudba k rozhlasovým hrám. Alena Čierna píše vo svojom článku Príspevok k dejinám elektroakustickej hudby na Slovensku, že „znalosť cudzích jazykov, vysoká hudobná profesionalita, zanietenosť pre avantgardnú tvorbu – vlastnosti, integrujúce sa v osobe Petra Kolmana, viedli k vyprofilovaniu umelecko – technologickej línie a k postupnému etablovaniu Exs v európskom experimentálnom prostredí. Veľmi skoro sa Bratislavské Exs zaradilo medzi najprogresívnejšie európske štúdiá, ktoré svojou umeleckou produkciou a vyhraneným umeleckým programom predstavovali charakteristické elektroakustické školy.“ Podľa Aleny Čiernej, „prvoradým cieľom kolektívu Exs bolo čo najrýchlejšie dohnať časový náskok už existujúcich elektroakustických štúdií, a to z hľadiska technického vybavenia i tvorivých výsledkov.Ako na počiny Exs reagovali poslucháči, a akú malo fungovanie štúdia odozvu?
>> Juraj Ďuriš
Predovšetkým túto hudbu chcela skupina inteligentných skladateľov ktorí patria do kategórie na pôdu vážnej hudby a chceli to rozvíjať formou experimentu. To znamená – hľadači. Hľadači nového, nielen zvukovosti, ale aj hľadači nových foriem. A odozva mala také rôzne polohy. Buď sa hrali koncerty v malom obsadení. Hrali sa koncerty, by som ich nazval mŕtve, počúvalo sa len z magnetofónov, ale vtedy to bolo aj tak zaujímavé. Dnes hráme interaktívne živé koncerty. To znamená, že ta odozva mala určitý svoj charakter, svoju komunitu.
Určitého času som si dal namerať, tu v rozhlase sme mali oddelenie pre zber dát a pre monitorovanie našich aktivít, dal som im otázku do akej miery sú schopní poslucháči, alebo diváci prijať experiment a hľadanie. Vyšli mi zaujímavé veci. 9,5 percenta bolo vyložene za, asi 15 percent to akceptovalo a ostatní potom buď nevedeli, alebo ich to vôbec nezaujímalo. Ale z tohto namerania vychádza veľmi zaujímavá vec. 10 percent máme minimálne komunitu ktorých to zaujíma, v bližšom rozšírení 25 percent. Bol som šokovaný z toho čísla, lebo som si nemyslel, že to takto nejako dopadne, že to bude okolo 5 až pod 5 percent. Čo sa týka veku, sú to ľudia, ktorí majú vrchol okolo 26, to znamená po skončení školy alebo zrelší ľudia a postupne to klesá k 45. Vyplýva z toho, že táto komunita ľudí je dosť silná a sú to vlastne naši fanúšikovia toho hľadačstva ktoré chceme, alebo rozvíjame už desaťročia.
>> Zuzana Husárová:
Za prvú slovenskú autonómnu elektroakustickú kompozíciu sa pokladá skladba Jozefa Malovca s názvom Orthogenesis. Táto skladba vznikla v roku 1966 a jej podkladom bola scénická hudba ku gramofónovej platni Moderná svetová básnická tvorba v slovenských prekladoch. Aktivity experimentálneho štúdia sa od svojho vzniku počas prvej polovice 70. rokov silne rozvíjali a prehlbovali sa aj kontakty so zahraničím. Hoci
rozvoj štúdia sa nezastavil ani v období normalizácie, skladatelia museli opustiť Zväz slovenských skladateľov a skladatelia Pavol Šimai a Ladislav Kupkovič opustili štát. V roku 1976 umelecký vedúci Peter Kolman opustil Slovensko a riaditeľom sa stal Jozef Malovec. Na konci 70. rokov sa v štúdiu začal klásť dôraz na vlastnú tvorivú náplň. Jozef Malovec kvôli zdravotným dôvodom odišiel z pozície vedúceho na konci 70. rokov. V roku 1977 bolo Exs nútené zmeniť svoje pomenovanie na Elektroakustické štúdio. Svoj pôvodný názov štúdio získalo v roku 1990, po páde komunizmu. Umelecké vedenie Exs prevzal v roku 1991 Juraj Ďuriš. Čo sa dá vnímať ako dlhodobý prínos Exs pre slovenskú kultúru?
>> Juraj Ďuriš:
Čo je prínosom? Prínosom je sústredenosť, alebo manifestácia týchto dvoch, resp. tretej generácie, vedia, alebo vedeli vydržať pri nejakej spoločnej téme. A týmto, že vedeli vydržať a že boli fókusovaní na určitú realizáciu na určité myšlienky, ktoré ja nazývam hľadačské, sme hľadači, tak vznikol určitý fond, určitý archív zaujímavých kompozícií, ktoré môžeme nazvať smelo zlatý fond slovenskej kultúry, ktoré nás preslávili doma a určite v zahraničí. Sú určité očakávania v zahraničí, že čo bude, ako sa to správame, čo robíme, len my sme tu takí nejakí uzavretí , určité veci nechceme vidieť, ale myslím si, že pri trošku koncentrácii a nejakom tom generačnom premostení toho starého, nového v kontexte tej novej generácie, tých mladých, čo som spomenul, vedeli by sme udržať tento trend a vedeli by sme nejakým spôsobom ukazovať naďalej, že tu u nás na Slovensku je veľký potenciál skladateľský a vieme veci robiť.
Je to už treťou generáciou skladateľov, čo aj ja zažívam, k prvej generácii patrili také mená ako Ladislav Kupkovič, Jozef Malovec, Pavol Šimaj, Svetozár Stračina, Ivan Parík, Miro Bázlik, Roman Berger a už by to ja stačilo, lebo nechcem ich menovať, lebo na niekoho určite zabudnem. Neskôr prichádza mladšia generácia ako Víťazoslav Kubička, Robert Rudolf, Peter Zagar, Alexander Mihalič, Martin Burlas, Svetozár Ilavský a tam sa pripíšem aj ja. K tomu prichádza novšia generácia, ktorú som teraz spomenul.
>> Zuzana Husárová:
V 80. a 90. rokoch malo Exs pravidelnú reláciu: Hlási sa vám elektroakustické štúdio. Od roku 1992 až dodnes môžu poslucháči počúvať reláciu pripravenú Exs na rádiu Devín. Táto relácia s názvom Ex Tempore je vysielaná raz za týždeň v rozsahu 60 minút. Ex Tempore informuje o trendoch v experimentálnej hudbe a o novinkách v intermediálnom a konceptuálnom umení. Po rozšírení internetovej siete sa na túto vlnu naladilo aj Exs. Od roku 2000 po dobu 10 rokov malo svoj portál www.radioart.sk (dnes je to www.sonicart.sk). Tu sa mohli poslucháči dozvedieť o experimentálnej hudbe doma i v zahraničí. Prostredníctvom portálu sa aktivity Exs obohatili aj o pokus udržiavať a rozširovať komunitu ľudí zapálených pre hľadanie novej netradičnej hudby. Na súčasnom portáli Slovenského rozhlasu radioart.sk chýba. (dnes je to www.sonicart.sk – Exs VŠMU Bratislava).
Okrem pravidelného rádiového vysielania sa fanúšikovia mohli a môžu s dianím Exs stretnúť aj naživo. Exs usporadúvalo koncerty nazvané radioART CONCERT. V rámci tohto cyklu prebehli koncerty ako napr. Atelier XXI, Musica slovaca, Art’s Birthday, Kino pre uši a ďalšie, organizovali sa aj živé prenosy koncertov medzi európskymi krajinami.
>> Juraj Ďuriš:
Neskôr sa priestor mení ako prichádzajú mikročipy, procesory, prichádza nový svet, už máme tie laptopy a dokážeme mnoho úkonov robiť samostatne, to znamená, že aj skladateľ nepotrebuje to kamenné divadlo, kde realizuje, dokáže si mnoho vecí sám realizovať, dokonca to vyzerá tak, že v kufríku si nosí svoj skladateľský svet, hocikde sa pripne na sieť a vyšle ju v hocijakom okamžiku, ale postupne sme to pochopili, začali sme robiť určitú transformáciu smerom k propagácii, medializácii, koncerty robíme od začiatku od r. 1965, neskôr sme pribrali aj internet, kde sme vlastne publikovali a celú tú komunitu nejakým spôsobom informovali aj k smerom zahraničiu a v súčasnosti takáto veľká inštitúcia by sa mala transformovať do polohy z časti realizačnej, nie už úplne realizačnej a z časti mediálnej. To znamená byť určitým etalónom, referenciou, lebo poslucháči, alebo obyvatelia tejto krajiny od takejto inštitúcie, alebo podobných inštitúcií čakajú „pravdu“. My môžeme jedným z vystupovateľov tej pravdy, lebo máme ten historický kontext za sebou a máme určitú skúsenosť. V tomto sa to asi niekde odohráva. Otázka súčasnosti otázka peňazí, že? Všetci tvrdia, že peniaze nie sú, ale paradoxné je to, že my v podstate peniaze nepýtame. Ale takisto nemáme až také veľké pochopenie. Za socializmu sme si mysleli, že to padne, každé dva roky sme to tak obhajovali, prečo experimentovať, však treba pracovať, treba byť sústredený, ale prišiel kapitalizmus a tu sme dostali po hlave iným rozmerom, ktorý v týchto chvíľach zažívame.
>> Zuzana Husárová:
Medzi tú najmladšiu generáciu slovenských skladateľov experimentálnej hudby patria ľudia ako Marek Piaček, Julo Fujak a Miro Tóth. Každý z
nich má svoj špecifický prístup k tvorbe, ale to, čo ich spája je hravosť a nápaditosť a skúšanie nového.
Marek Piaček v rozhovore s Milošom Henigom povedal, že pravidlá, ktorými si riadi pri tvorbe, sú: Opakovanie, používanie materiálu z už
hotových skladieb, nečakané kontexty, „zámerne nesprávna“ inštrumentácia, prehodnocovanie zaužívaného významu estetických kategórií, prehodnocovanie časomiery, rôzne tempá paralelne v jednom čase… Zložité rytmy v rôznych rýchlostiach… Aplikované intelektuálne štruktúry…
Na otázku, čím sa inšpiruje Julo Fujak, Julo Fujak odpovedal v rozhovore s Rasťom Piovarčim takto: Okolo človeka sa točí množstvo nápadov, nechávam sa inšpirovať rôznymi vecami – útržkami novinových článkov, náhodnými rozhovormi, reklamou. Obklopujú každého, záleží len na tom, ako ich človek vníma, samozrejme, že vo vzťahu ku konkrétnej téme toho ktorého projektu. Pri tvorbe piesní je zas v hre interakcia rôznych vzťahov: napríklad intonácia a rytmus slova v básni a jeho vtiahnutie, resp. dotvorenie jeho významu v melódii a harmonickom podloží.
>> Juraj Ďuriš:
Každý z autorov, ktorý vystupuje v tomto priestore chce byt svojbytný, autonómny, chce niečo vymyslieť, chce nejakým spôsobom prispieť a nie robiť plagiáty, kopírovať už vzniknuté. Je to problém súčasnej doby. Prišlo k zahlteniu, padla nejaká opona, mediálna hmla, že sa v tom
nevyznáme, prichádza k nám oveľa viac impulzov ako reflexií na ne je tu chaos.
Títo skladatelia chcú poctivo niečo skúsiť, a preto môžeme z časti tomu aj hovoriť, že patríme do kategórie vážnej hudby, lebo elektroakustická hudba, elektronická hudba sa spája vo vedomí vo verejnosti, s kategóriami so skladateľmi ako je J. M. Jarre a podobní do tej populárnejšej sféry, ale my by sme sa skôr videli v tej polohe trošku uleteckého, trošku experimentálneho, trošku extravagantného, nazývam to “iná hudba”.
>> Zuzana Husárová:
Programová štruktúra Exs. Popri produkcii programov prostredníctvom vysielania rádia Devín, organizovaní koncertov, festivalov, dokumentačnej činnosti, sa Exs venuje aj tvorbe rozhlasových programov a malých experimentálnych foriem. Taktiež sa rozšírili a prehĺbili aj aktivity súvisiace s komunikačnou činnosťou, informovaním verejnosti a vzdelávaním a takisto výskumná činnosť. Experimentálne štúdio sa teda nestalo inštitúciou definovanou svojou príslušnosťou ku kamennému priestoru, v ktorom sídli, ale akýmsi synonymom hľadania, objavovania a spájania inovatívnej hudby, a tiež nekonvenčne mysliacich a tvoriacich ľudí. V súčasnosti sa Exs plánuje previazať s VŠMU a existovať ako jej súčasť.
Jej aktivity však ostávajú nemenné, a to ako vzhľadom na plánovanie hudobných podujatí, na vzdelávanie ľudí formálnou i neformálnou cestou a tiež vzhľadom na podporu a motivovanie ku vzniku novej tvorby.
>> Juraj Ďuriš:
Čo je to komponovať? Ja tak z humorom hovorím, keď to mam prísť, tak to príde. Robím napoly v dramaturgii. Je to kompozícia, nie je to
kompozícia? Aktívne sa zúčastňujem aj na tých koncertoch, tmelím kolektívy, spolu nejakým spôsobom ich motivujem, ja to beriem celé, že to je kompozícia. Trošku sa nám menia aj formy komponovania. Kedysi sme komponovali, že prišla nejaká spoločenská objednávka, alebo chuť autorova niečo zrealizovať, urobilo sa to, zarchivovalo sa to, vysielalo sa to. Dnes už prichádzame k takým novým kolektívnejším formám
prevedenia koncertov, stretnutia. Dnes už to nie je tak, že na koncert prídeme na nejaké určené miesto, zalomíme ruky a počúvame, čo nám tam prednesú a celí z toho obarení odídeme. Dnes je to skôr o stretnutí ľudí, kde sa pozhovárajú, zahrajú. To znamená tento kolektívny aspekt je určitým produktom nového mediálneho priestoru a žitia v ňom. Aj sa k tomu prispôsobujeme, ostávajú nám tie dva typické smery, jeden je komponovanie autonómnych kompozícií, ktoré vkladáme do archívov, druhé sú kolektívne vystúpenia formou koncertov. Tie robíme pravidelne, ročne dva možno aj tri koncerty. Vysielame ich cez EBU komunite európskej, určite máme v roku takéto dve veľké udalosti, jeden koncert robíme so Spolkom slovenských skladateľov, kde
robíme určitú profilovku, ja tomu hovorím, že pusinky sa predvedú a keď ešte ostane trochu času, energie, tak ešte spravíme nejaké vystúpenie a buď na festivaloch ako hostia, alebo v nejakom tomto kontexte formou prednášok, stretnutí.
>> Zuzana Husárová:
Experimentálne štúdio bolo a stále je kultovým pre tvorbu a reflexiu hudobnej inovácie na Slovensku. Ľudia stojaci za týmto projektom sa dnes snažia podržať a aj upevniť jeho pozíciu. Robia to prostredníctvom rozvíjania jeho aktivít smerom k starším i mladším generáciám. Pri pokuse o udržanie zvukovej, koncepčnej a sémantickej bohatosti sa tak kontinuálne pokúšajú o trvalo udržateľný rozvoj slovenskej kultúry, a to nielen hudobnej.
PDF version: Experimentálne štúdio Bratislava | INTERVIEW