| Marek Kundlák |
Počas niekoľkých nasledujúcich minút bude z rádia znieť môj hlas. Do ticha v štúdiu, možno do ticha obydlí, do slúchadiel, rádio prijímačov, alebo repro sústav, možno sa prepletie s kakofóniou okolitých ruchov, iných hovorov, alebo ho nebude počuť kvôli stavebným prácam, hluku motorov, či hlasnej hudbe. Môj hlas bude stúpať a klesať, robiť pauzy, niekedy sa mierne zrýchli, niekedy spomalí, slová budú mať svoj premenlivý rytmus. Reč bude plynúť v čase, bude mať svoj začiatok a koniec. Tak ako sa prenesie cez mikrofón a vlnenie na diaľku, bude zvukovou informáciou pre tých, ktorí si ju vypočujú. V tomto zmysle sa ničím nebude líšiť do hudobnej produkcie, ktorá jej predchádzala a ktorá príde po nej. Reč je totiž rovnako hudba, ako uhrančivý rytmus afrických bubnov, ako groovové linky plnokrvného amerického jazzu, ako clivé zbory bulharských žien, ako matematicky dokonalé Bachove fugy, či neutíchajúci humor veľkého decka Mozarta.
Každá hudba v sebe nesie informáciu. Ale akú vlastne? Čo nám vlastne hudba dáva? Prečo sme ju začali vyludzovať, a to tak dávno, že nikto nevie povedať, kedy sa hudba zrodila? Existuje niečo ako reč hudby?
Určite áno.
Vďaka hudbe totiž dokážeme veľmi efektívne prenášať na druhých veľmi konkrétne emócie. Až tak konkrétne, že keby sme im ich chceli opísať slovami, strávili by sme celé dni hľadaním niečoho, čo v slovách neexistuje. Ak v tomto momente počúva môj hlas povedzme prisťahovalec z Indie, ktorí nevie ani slovo po Slovensky, má možnosť len počúvať hudbu reči, ktorá je pozbavená významu slov. Čo teda počuje?.. Emóciu tohto momentu: ako tu sedím a čítam svoje myšlienky, so svojim večerom a ránom za sebou, hladný alebo najedený, znudený, alebo vzrušený, nervózny, alebo pokojný. Ale cez započúvanie sa do hudby reči vie pocítiť omnoho viac, omnoho jemnejšie odtiene citov a pocitov – to, čo je ďaleko za slovami. Vie počuť, či som dobrý, alebo zlý človek, či klamem, alebo sa mi dá dôverovať, či sa života bojím, alebo sa doň vrhám po hlave.. Reč nakoniec o nás prezradí viac, ako by sme boli ochotní pripustiť. Prečo je na niektorých ľuďoch tak dokonale vidno, keď klamú, napriek tomu, že obsahovo je ich výpoveď v najlepšom poriadku? Nedokázali by sme takémuto človeku dať rukolapný dôkaz, ale tú ruku by sme vopchali do ohňa za to, že práve klamal ako z partesu. Prezrádza ho hudba reči, hudba, ktorú podvedome tvorí na základe pravdivých emócií vo svojom vnútri. K vnímaniu druhých a ku komunikácii s nimi nám zďaleka nestačí len slovami informovať o tom, čo chceme, nechceme, alebo ako sa cítime. Informácia vždy prichádza obalená do nejakej emócie a emotívne je aj vnímaná. Sympatie a nesympatie k ľuďom okolo nás si predsa tiež tvoríme na základe pocitov, aké z konania týchto ľudí máme. Priateľstvo, nenávisť, láska, pohŕdanie, ostych – to všetko sú ingrediencie vzťahov, ktoré vytvárame. Bez nich by sme netvorili spoločnosť, ale len akési vrece jabĺk naukladaných vedľa seba, bez vzájomných vzťahov, bez súdržnosti.
Ktovie, či sa však stále viac takýmto vrecom nestávame, keď stále viac našej komunikácie prebieha vo forme písaných sms správ a online četov? Vyvinuli sme dokonca celú škálu emotikonov, smajlíkov a písmenových skratiek, aby sme ochutili písanú informáciu o citový podtón, s akým bola písaná. Táto potreba sa vyvinula prirodzene, pretože bez emócií sú informácie jednoducho nepochopiteľné, alebo pochopené celkom inak. Koľkokrát sa nám stane, že úplne nechtiac prenesieme pri kontakte s druhými svoju zlú náladu na nich? Pritom im nechceme ublížiť, ani ich zraniť. Len sme tie – inokedy neškodné – slová inak zanôtili. A takto sa rodí príliš veľa zbytočných nedorozumení…
Nedávno som v Bratislave absolvoval zvláštny workshop. Po niekoľko dní sme vždy asi 4 hodiny používali svoj hlas úplne iným spôsobom, na aký je väčšina z nás zvyknutá. Boli to neuveriteľné zmesi registrov a farieb, jačania, pískania, sipenia, ochkania, krochkania, klokotania, brumenia, ale aj tichučkých, takmer nepočuteľných mumlaní, šepkaní, napodobňovania vody, vzduchu, zvierat, či hydraulického lysu. Spontánne, ako komu prišlo na myseľ – každý sa vyjadroval podľa svojho momentálneho nastavenia, nič nebolo predpísané. Pred sluchmi a zrakmi ostatných sa každý účastník tejto udalosti otvoril a zo zvukovej dielne sa zrazu stala dielňa citová. Zažili sme celú plejádu grimás, gest, postojov tela, pohybov a možností ľudského hlasu. Toto všetko nám zrazu bolo treba na to, aby sme preniesli emóciu do priestoru – teda do komunikácie. Vznikol tak jedinečný dialóg, reč bez textu, emócie šírené v čistej podobe, bez skresľovania slovami. Zážitok z takéhoto druhu komunikácie je neopísateľný, treba to zažiť. Je až neuveriteľné, koľko som sa dozvedel o ľuďoch, ktorých som v živote predtým nevidel. To všetko len vďaka hudbe ich reči. Vďaka tomu, že boli ochotní porozprávať mi o sebe to, čo sa do slov nikdy nevojde.
Možno my všetci by sme sa mali raz za čas zamyslieť, ako znie náš hlas, keď sa rozprávame s ľuďmi. Akú hudbu dennodenne vytvárame. Či je naša melódia ľúbozvučná, alebo nesúrodá, či je rytmus zrozumiteľný, alebo rozbitý, či sme nahlas, alebo nás nie je počuť, či hráme sólo, alebo s ostatnými, či ich pri tom aj počúvame a snažíme sa o harmóniu, alebo si len ideme svoje a druhých máme okolo seba len ako štatistov, aby nám robili sprievodné vokály. Som si istý, že veľa z nás má veľmi zvláštny pocit, keď počuje nahrávku svojho hlasu. Skúsme sa zamyslieť, čím to asi bude…
čítal: autor