| Juraj Ďuriš
“Spolu s hlukom (šumom) sa narodil chaos a s ním aj náš svet. S hudbou sa zrodila energia a s ňou aj skaza. Zo šumu vieme čítať kódy života a bytia. Rachot, melódia, disonancia, harmónia. Ak sú tieto zložky bytia organizované v čase, stávajú sa zvukom, zdrojom energie, vysnívanou hudbou. Stávajú sa centrom estetiky a i-racionality zároveň, sú energiou i formou zábavy.
Všadeprítomné kódy vytvárajú nástroje zvukov jazyka,tela, sú nástrojom tvorby objektov vo vzájomnom prepojení.”
toľko Jacques Attali, Noise: The Political Economy of Music
Za ostatného polstoročia sa vynára nová audiokultúra.
Objavujú sa hudobníci, skladatelia, zvukoví artisti, vedci, poslucháči orientujúci sa na zvukovú matériu, ako zdroj nových kreatívnych počinov. Zdokonalili sa možnosti záznamu, manipulácií a prenosov tejto matérie. Otvára sa nové pódium internet. Zvuk je prvý, čo obsadzuje na sieti dôležité kreatívne a komunikačné aktivity. Predbehol dobu multimédií o niekoľko dekád. Dosiahol to svojou neuveriteľnou ľahkosťou a vysokou mierou abstrakcie.
Vznikajú nové formy umenia, ktoré sa usádzajú v galériách a múzeách celého sveta. Týmto pohybom sú ovplyvnené všetky skupiny tvorcov, vážnej, pop, alebo tanečnej hudby.
Stiera sa rozdiel medzi vysokým umením a masovou kultúrou. Môžeme zodpovedne hovoriť o ére umenia zvuku.
Rozvoj nových technológií, najmä digitálnych, radikálne premenil prístup a skúsenosti so zvukovou matériou.
Rozvíjajú sa nové human-interfaces.
Rozhrania človek stroj, ktoré dovoľujú úplne iný spôsob práce s dátami a prístupom k informáciám, s akými sme pracovali doposiaľ.
Nastupuje nové obdobie nelineárnejho prístupu v procese tvorby. Prichádza k radikalizácii prístupov a kreácii nových modelov.
Úcta k autorite je ukrytá v jazyku.
Rozmýšľajúc o umení súčasnosti, majú kategórie svoje nezastupiteľné miesto a hodnotu. A ko vizuálne umenie, hudba, dráma, tanec; a ich jemnejších delení, ako akuzmatická hudba, elektroakustická hudba, free jazz, DJing a iné. Na nižších úrovniach pôsobí takáto kategorizácia obmedzujúco a vyžaduje si stále nové a nové prehodnocovania, lebo neustále sa stretávame s novými a novými prvkami.
Umenie súčasnosti konverguje ku komplexnosti.
Prekračujeme hranice medzi odbormi a žánrami, ktoré sú určované kategorizáciou definovanou inštitúciami. Sú to napríklad vysoké školy, univerzity, múzeá, galérie, koncertné centrá, divadlá, umelecké agentúry, televízne spoločnosti. Napriek žánrovej vyhranenosti je tu spoločný trend zmeny ku komplexnosti. Teda zúžený názov označujúci skladateľa, choreografa už nie celkom presne popisuje tento tvorivý priestor. Možno je zaujímavé viac hovoriť o všeobecnejších popisoch profesií. Napríklad namiesto skladateľ použiť názov sound dizajnér, sónický dizajnér, sónický inžinier alebo artist.
Čím ďalej, začína pracovať so zvukovou kompozíciou širší a širší kruh tvorcov. Napriek tomu tu chýba základná skúsenosť s hudobným nástrojom.
Súčasný “nový” flexibilnejší systém manipulácií so zvukovými objektmi vyvoláva vznik nových a nových javov, ktoré sme predtým pomenúvali skladateľskou technikou, zručnosťou, skladateľskou rutinou, alebo skladateľskou profesionalitou. Toto narušenie tradície je hrozbou pre elitárske skupiny, ktoré majú na tomto princípe vydržiavané postavenie.
Snažme sa rozpoznať odstup od laických počinov ku kvalitnej skladateľskej praxi.
Musíme dôslednejšie pomenovávať technicizmus a vplyv inovácií verzus historický pohľad a uznávanie tradícií.
Novou cestou, je lepšie porozumenie novým trendom vývoja a s ním aj jazyku, výkladu a interpretácii napríklad významu zvukových objektov, modelom citlivosti, symblolizmu i asociatívneho a imaginatívneho myslenia človeka.
Je potrebné pracovať na tomto jazyku a súčasne aj k úcte ku autorite.
Hudba je prazákladom potreby človeka po chcenom usporiadaní zvuku.
Iná hudba, ako ju s obľubou pomenúvam sa tvorí u nás viac ako 50 rokov.
Spočiatku vznikala v akomsi gete a neskôr z lesných chodníkov sa vybrala na cesty a diaľnice súčasnosti.
Je mäkká a rýchla. Rýchloť nám dal internet a mäkkosť samotná povaha hudby.
Geto kde vzniká má svoje špecifiká, sú to geografické a nacionálne zátarasy. Dobrovoľné alebo vynútené odlúčenie od ostatnej spoločnosti. V lepšom prídade len kultúrnej spoločnosti. Geto neznamená hneď nešťastie. Môže byť v ňom celkom veselo. A toto platí obzvlášť v prípade kultúrneho geta. Je to jeden aspekt stavu mysle či ducha jeho obyvateľov. Inak žijúcich podobne ako iní – ktorí však musia svoje duchovné ašpirácie stále vysvetľovať a maskovať zo známych dôvodov.
Pri tvorbe takejto Inej hudby vzniká priestor na vznik skutočných hodnôt. Tento aspekt v nás tvorcoch hrá a kreslí na široké plátna. Nie je to nová skutočnosť, ktorá sa objavila za ostatné storočie.
Ide iba o novú možnosť – možnosť využitia expresie nových technológií.
Toto je dôležité.
Prejavuje sa rôznymi a rôznymi formami.
Chcem veriť tomu, že s tým netrpí jej zdieľnosť.
Je to nový jazyk, ktorému sa musí účiť i väčšina.
Sú v ňom zakódované tajomstvá, ktoré sú mystické a priťahujú. Presne tak ako funguje hudba sama.
Táto Iná hudba je unikátna.
Má vynimočnú vlastnosť. Je mäkká. Teda pretečie a presiakne neočakávane, a zjaví sa naraz a na rôznych miestach súčasne.
Na počiatku bol oheň, viera a hudba.
Hudba ako významná súčasť prežitia ľudského rodu.
Znovu sa zjavuje potreba hovoriť o prežití.
Hudba je zrkadnom mysle ich kreátorov – stvoriteľov.
Hudba je dôkazom toho, že ak sa mocenskými a inými zásahmi uzavrie možnosť hudobného prejavu, sa len skvalitní.
Za ostatných 50 rokov tvorby Inej hudby, zvikol rad kompozícií, ktoré tvoria zlatý fond Slovenskej elektroakustickej tvorby.
Tým sme sa etablovali v medzinárodnom kontexte, sme identický a nechceme splynúť v kultúrnom priestore
neidentifikovanej hudby budúcnosti. Veď ani francúzi a iní sa nevzdajú svojho kultúrneho.
Sme tu a vieme!
V súčasnosti v novom multimediálnom priestore sa vieme chániť pred prichádzajúcimi obrazmi.
Jednoducho zavrieme oči.
Ale pred zvukom, hlukom i hudbou neutečieme.
Je ako smrad.
Museli by sme prestať dýchať.
Juraj Ďuriš
(hlas autor)