ROZHOVOR S JURAJOM ĎURIŠOM
| TEXT JULO FUJAK
Tento rok si pripomíname abrahámoviny obzvlášť významného umeleckotvorivého centra elektroakustickej hudby u nás – Experimentálneho štúdia Slovenského rozhlasu v Bratislave, kde počas celého jeho trvania vznikali pozoruhodné diela európskeho formátu našich skladateľov – nezabudnuteľnou slovenskou hudobnou avantgardou 60. rokov počnúc cez silnú postmodernú generáciu nastupujúcu na prelome 70. a 80. rokov až po výboje ich mladších nasledovateľov z prelomu 20./21. storočia (presahujúce zvyčajne chápaný rámec elektroakustiky do sfér neraz konceptuálne poňatého sound artu, radio artu, resp. rôznych taxonomicky ťažko uchopiteľných audiálnych umení či záznamov zvukových prostredí a pod.), ktoré toto štúdio dodnes podporuje a mapuje.
Nesmierne bohatá história nášho Experimentálneho štúdia (Exs), v ktorej sa premietali aj neľahké dobové historicko-politické reálie a neblahé ideologické vplyvy, ktorým sa však na rozdiel od iných oddelení rozhlasu darilo na jeho pôde odolávať, je spracovaná v nižšie uvedených odborných prácach (ako meritórne výstižný prehovor k nim odporúčam článok Slovenská elektroakustická hudba – Vzostup a pád Vladimíra Godára spred jedenástich rokov, http:// www.noveslovo.sk/node/25557 ). Zvukový archív tohto pracoviska (obsahujúci okrem kompozícií aj stovky tematických rozhlasových relácií) je doslova bezodnou pokladnicou uvedených druhov hudobného umenia vznikajúceho u nás, ktorý však, bohužiaľ, málokto pozná a vyhľadáva… Preto som sa potešil, že (po niekdajšom realizovanom, veľkoryso poňatom projekte setu 6 CD výberov z tvorby Exs, ktorý je však dnes už len úzkoprofılovým artiklom) práve pri príležitosti spomínaného dôležitého jubilea vydala tento rok VŠMU v kooperácii s RTVS, samotným Exs, Hudobným centrom a agilným labelom 4mg records prvý z troch titulov tematickej série Experimental Studio Bratislava Series 123 (na LP/CD) nazvaný jednoducho Iná hudba.
Obsahuje na strane A raritnú, podomácky (na magnetofóne Sonet Duo Tesla) vyrobenú nahrávku Žaba! Romana Bergera, Pavla Šimaia a Ilju Zeljenku, de facto prvú „musique conrète“ slovenskú skicu z roku 1961, teda z čias, keď Exs ešte nejestvovalo – a tieto elektroakustické štúdie a skladby: výbornú Ideé Fixe Ivana Hrušovského (1973) transformujúcu návratne orchestrálny citát v prostredí elektronických ruptúr a syntetizátorových vrypov, kompozíciu Theorema jedného z našich medzinárodne najuznávanejších tvorcov elektroakustickej hudby Jozefa Malovca (1971), balansujúcu na hranici grotesknosti, a Motus vivendi Mira Bázlika (2005) s alúziami na nancarowsky zrýchlené sekvencie „synclavierovo“ pôsobiaceho prerývaného „minimalizmu“. Na strane B sa nachádzajú sugestívna Elégia in memoriam Ján Rúčka spomenutého Romana Bergera (1969), vyslovene elektronicky abstraktný pandant jeho Konvergencií I., ktoré v tom čase tvoril, ako aj Vežová hudba Ivana Paríka (1971) kombinujúca akustické zdroje dychového ansámblu i modifıkovaného zboru(?) a elektronickosyntetické zvukové polia (v istom zmysle je zaujímavejšia než oveľa známejšia Vargova rovnomenná skladba). Pomaly ale nie príliš Petra Kolmana (1972), spoluzakladateľa Exs, sa zas vyznačuje vycizelovanou prácou s kontrapunkticky, pritom decentne poňatými plastickými štruktúrami, kým Vrchárska od Tadeáša Salvu (1975) brilantne anticipuje metódu samplingu, tu konkrétne sláčikových fragmentov v „meta folklórne“ štylizovanom rúchu. Pre úplnosť spomeňme aj veľký zástoj zvukových režisérov a technikov týchto legendárnych nahrávok, ktorými v danom časovom rozpätí boli Peter Janík, Ján Backstuber a Richard Sabo. Sprievodný fundovaný text napísala Alena Čierna, producentmi titulu sú Imrich Végh a Peter Doggwiler. Dušou a hlavným editorom tohto projektu je dlhoročný vedúci Exs, zvukový majster, redaktor a hudobný skladateľ Juraj Ďuriš, ktorý nám poskytol tematický rozhovor.
Juraj Ďuriš
JF: V ČOM VIDÍŠ VÝZNAM ZALOŽENIA A NAJMÄ POLSTOROČNÉHO PRETRVANIA EXPERIMENTÁLNEHO ŠTÚDIA (EXS) SLOVENSKÉHO ROZHLASU PRE SÚČASNÝ VÝVOJ NEKONVENČNE INEJ HUDBY V SLOVENSKOM, RESP. STREDOEURÓPSKOM PRIESTORE? KTORÉ SÚ PODĽA TEBA Z POHĽADU PARADIGMATICKÝCH ZMIEN POSTMODERNÉHO UMENIA ASPOŇ V PRIEREZE HLAVNÉ ZLOMOVÉ DIELA VYTVORENÉ PRIAMO V EXS?
JĎ: Písal sa dátum 1. júl 1965, keď začalo pracovať Experimentálne štúdio Československého rozhlasu v Bratislave. Jeho vznik je prirodzenou reflexiou aktivít vtedajšej nastupujúcej skladateľskej generácie. Nejaké skúsenosti s touto hudbou už boli: po naštartovaní podobnej aktivity v televízii (roku 1961) sa Experimentálne štúdio aktívne prihlásilo k svetovej tvorbe elektroakustickej hudby cieleným dramaturgickým plánom. Televízia však nemala nikdy dobrý vzťah ku zvuku (a asi to platí aj dnes). Až neskôr sa potvrdilo, že rozhlas je tou správnou pôdou pre umenie zvuku. No musím pripomenúť, že išlo predovšetkým o nezlomnú aktivitu tvorcov, ktorí veľmi chceli, aby takéto niečo existovalo. Iniciatíva nevzišla zo samotnej inštitúcie…
Vzniklo tak kamenné divadlo na realizácie novej hudby, ktorú nazývame elektroakustická. Päťdesiat rokov je dlhý čas a Experimentálne štúdio ako centrum tvorby a prezentácie prešlo svojím vývojom a transformáciami. Jednou z nich je, že sa realizácie tejto hudby rozšírili, a to o tvorbu hudby pre rozhlasové hry a fılm. Neskôr aj o realizácie a kompletné projekty zvukovej tvorby, okrem rozhlasových hier išlo o štylizovaný folklór a špeciále efekty pre vysielanie.
Experimentálne štúdio bolo pri zrode stereofonického zvuku v rozhlase a realizovalo aj vôbec prvé nahrávky v priestorovom zvuku. (Orthogenesis Jozefa Malovca, projekcia vo Florencii /1968/, Plač Tadeáša Salvu /1978/ a Démon /1979-1980/ Viktora Lukáča, Piedestál /2005/ Mira Bázlika a iné.). V súčasnosti pripravujeme koncert v živom vysielaní pre Rádio Devín a Eurorádio EBU s názvom SLAVAPOLIS venovaný géniu loci a päťdesiatinám Experimentálneho štúdia (viac na: sonicart.cvt.stuba.sk/ archives/1322 ).
Archív slovenskej elektroakustickej hudby je bohatý. Vznikol celý rad kvalitných diel, ktoré môžeme pokojne označiť za súčasť zlatého fondu súčasnej slovenskej kultúry. Zaujali sme tak pevné miesto na mape novej hudby v celosvetovom kontexte.
V súčasnosti sa Exs pustilo do vydania troch LP/CD titulov ako výberu hudby troch generácií slovenských skladateľov, ktorí tvorili pod jeho značkou. Celá séria nesie názov Experimental Studio Bratislava Series 1-2-3.
Prvé LP/CD Iná hudba je už na svete, teraz sa pripravuje druhé vydanie s názvom Nová generácia. (viac na: www.sonicart.sk/archives/1081)
JF: AKO VZNIKLA ROZHLASOVÁ RELÁCIA EX TEMPORE A AKÚ PODOBU MÁ DNES?
JĎ: Na prelome 70. a 80. rokov som nastúpil na palubu Exs, keď jeho dramaturgom bol menovaný Víťazoslav Kubička (1980), predstaviteľ vtedy mladej skladateľskej generácie. Štúdio obnovilo kontakty so zahraničím, oživila sa pôvodná tvorba elektroakustickej hudby a rozbehla sa výroba rozhlasových programov o elektroakustickej hudbe pod názvom Hlási sa Elektroakustické štúdio (20-minútový program), bola to spolupráca s hudobnou redakciou vedenou Hanušom Domanským. Ex Tempore v dnešnej podobe 60-minútového programu sme naštartovali v roku 1992. Vysielame ho na vlnách Rádia Devín každý piatok od 23.00 do 24.00.
JF: ZA TEN ČAS, ČO PÔSOBÍŠ AKO JEDEN Z HLAVNÝCH HÝBATEĽOV EXS, SI ISTO ZAZNAMENAL ZMENY CELKOVEJ SENZIBILITY VNÍMANIA HRANÍC HUDOBNOSTI AŽ ZA PREDTÝM NEMYSLITEĽNÉ HRANICE… KTORÉ SÚ V OPTIKE TVOJEJ DLHOROČNEJ SKÚSENOSTI DNES TIE NAJDÔLEŽITEJŠIE?
JĎ: Ide o pomenovanie toho, čo robíme. Prácu so zvukom! Za ostatné polstoročie sa vynára nová audiokultúra. Objavujú sa hudobníci, skladatelia, zvukoví artisti, vedci, poslucháči orientujúci sa na zvukovú matériu ako na zdroj nových kreatívnych počinov. Zdokonalili sa možnosti záznamu, manipulácií a prenosov tejto matérie. Otvára sa nové pódium – internet. Zvuk bol prvým médiom, ktoré obsadilo na sieti dôležité kreatívne a komunikačné aktivity. Predbehol dobu multimédií o niekoľko dekád – dosiahol to svojou neuveriteľnou ľahkosťou a vysokou mierou abstrakcie.
Tento pohyb ovplyvňuje všetky skupiny tvorcov, rovnako vážnej, populárnej i tanečnej hudby. Stiera sa rozdiel medzi vysokým umením a masovou kultúrou. Môžeme zodpovedne hovoriť o ére umenia zvuku. Rozvoj nových technológií, najmä digitálnych, radikálne premenil prístup a skúsenosti so zvukovou matériou. Dochádza k radikalizácii prístupov a kreácii nových modelov. So zvukovou kompozíciou začína pracovať čím ďalej, tým širší okruh tvorcov. A v mnohých prípadoch tu chýba základná skúsenosť s hudobnými nástrojmi.
Nový flexibilnejší systém manipulácií so zvukovými objektmi so sebou prináša nové a nové javy, ktoré sme predtým pomenúvali ako skladateľská technika, zručnosť, skladateľská rutina alebo skladateľská profesionalita. Hudobní skladatelia, ktorí pracujú tradičnými kompozičnými metódami, pociťujú existenciu týchto javov ako hrozbu. Základné kritérium tu však vždy zostane: je dôležité rozpoznávať diferencie medzi laickými kreáciami a kvalitnou skladateľskou praxou.
Pri práci so zvukom je potrebné dôsledne pomenovávať technicizmus a vplyv inovácií a zároveň priznávať hodnoty historickému pohľadu a tradíciám. Správnou cestou je nepochybne porozumenie novým trendom vývoja.
Čo sa dnes deje, to pomenúvame aj nálepkou laptopová kultúra. Domestikovanie prepracovaných zvukov aj v pôvodne nehudobných umeleckých druhoch a žánroch a ich emancipácia s vizuálnymi médiami zašla až tak ďaleko, že v 90. rokoch 20. storočia začali výtvarní teoretici a kurátori presadzovať novú žánrovú kategóriu – sónické umenie, sound art, resp. audio art (v nemecky hovoriacom okruhu Klangkunst, v mojom texte ho označujem ako sonicART).
Hudbou už dávno nie je iba fúga, ale aj grafıcká partitúra, zvuková skulptúra alebo zvukový environment, akustický genius loci či notebooková alebo internetová kreácia.
Hovorím o sonicARTe, o umení zvuku. Týmto termínom pomenúvam umeleckú formu, v ktorej je dominantný zvuk. Ide o umenie, ktoré vychádza z hudobného umenia, výtvarného umenia a intermediálneho umenia súčasnosti.
Termín umenie zvuku znamená v rôznych kontextoch rôzne veci.
Sónické umenie – umenie zvuku je novým odborom, ktorý sa postupne defınuje sám. V súčasnosti hovoríme o hudbe, zvukovej kompozícii, zvukovej inštalácii, performancii, ambientnej hudbe, radioARTe, zvukovom dizajne pre video, fılm, multimédiách i o akuzmatickej hudbe.
Skúmajú sa, zdokonaľujú, hľadajú sa nové kontexty tejto čoraz významnejšej umeleckej formy. Je veľmi dôležité, že sa otvára nový priestor výskumu a výuky v oblasti potenciálu expresie, výrazových prostriedkov nových zvukových technológií.
Zvuk je životaschopný, vie existovať samostatne ako autonómny tvorivý materiál. Dnes smelo siaha po rovnocennej pozícii v rámci autonómneho diela.
JF: EXS ZÁPASILO S RÔZNYMI IDEOLOGICKYÝMI TLAKMI A EKONOMICKÝMI ŤAŽKOSŤAMI, KTORÉ OHROZUJÚ V ZMUTOVANEJ PODOBE JEHO EXISTENCIU I DNES. PREČO ELEKTROAKUSTICKÁ HUDBA, RADIO ART, SONIC ART, SOUND ART ČI INÉ EXPERIMENTÁLNE HUDOBNO-SÓNICKÉ UMENIA BOLI A SÚ ISTOU MOCIBAŽNOU ČASŤOU SPOLOČNOSTI VYTLÁČANÉ NA JEJ OKRAJ?
JĎ: My, čo to robíme, sa pozeráme na vec tak, že existujú hodnoty tradičné a hodnoty skutočné. Ako hľadači niečoho nového sa nebojíme nových foriem aj za cenu nevydarených udalostí. Takéto správanie je príznačné pre nepočetné skupiny, ktoré asi neohrozia spoločnosť a sú pre tradičnú spoločnosť menej zaujímavé. Chýba tu totiž rozhľad, objavovanie nových pojmov, úcta k inej aktivite…
Žijeme v akomsi gete(?). Ono má svoje špecifıká, sú to geografıcké a nacionálne zátarasy. Dobrovoľné alebo vynútené odlúčenie od ostatnej spoločnosti. To však neznamená hneď nešťastie, v našom gete je celkom veselo. Ide o aspekt stavu mysle či ducha našich tvorcov žijúcich inak; podobne ako iní – tí však musia svoje duchovné ašpirácie stále niekomu vysvetľovať a maskovať zo známych dôvodov…
JF: ĎAKUJEM ZA ROZHOVOR.
ODPORÚČANÉ TEXTY O EXPERIMENTÁLNOM ŠTÚDIU V BRATISLAVE A ELEKTROAKUSTICKEJ HUDBE U NÁS:
ĎURIŠ, Juraj – GODÁR, Vladimír: Slovenská elektroakustická hudba. In: Slovenská hudba – Revue pre hudobnú kultúru, roč. XXII, 1996, č. 1-2,
330 s. ČIERNA, Alena: Experimentálne štúdio v zrkadle doby. In: Hudobné inštitúcie na Slovensku (Vznik – vývoj – poslanie – perspektívy – medzinárodné kontexty). Bratislava : Slovenské národné múzeum – Hudobné múzeum, 2012. ISBN 978-80-8060-302-1 dostupné: sonicart.cvt.stuba.sk/archives/972 CHALUPKA, Ľubomír: Slovenská hudobná avantgarda. Bratislava : Univerzita Komenského, Filozofıcká fakulta, Katedra hudobnej vedy, 2011, 672 s. ISBN 80-223-3115-9
In: VLNA, ČÍSLO 63 | 2015, TÉMA – Hudba, ROČNÍK – XVII